FARMA
Nikdy som nechcel byť veliteľom... rozhodovať o osude ľudí, ktorý sa museli spoliehať iba na moje schopnosti, na to, ako sa dokážem vysporiadať z ťažkou situáciou, ako dokážem vyriešiť problém ktorý som nikdy predtým neriešil. Problém, ako zachrániť niekoľko nevinných ľudí,... mužov, z ktorých niektorý sotva dovŕšili 18-sty rok života a jediná budúcnosť, ktorá na nich čakala, bola bolesť, smrť a strach...
Strach je to správne slovo ktoré som cítil od zoskoku do Normandie, strach je to, čo som cítil keď som na vlastné oči videl ako sa dážď striel a výbuchov za obrovského hukotu valí smerom k oblohe. Bolo to zvláštne, akoby pršalo naopak.
Keď som bol malý, bol som dosť zasnívaný a ohromila ma kadejaká, hoci aj nepodstatná vec. Jedného dňa sme sa vybrali aj s rodičmi do miestneho múzea a ja som bol taký ohromený sadou škatuliek od starých afrických čajov, že som si ani neuvedomil ako moji rodičia dávno nestoja vedľa mňa. Začal som sa obzerať ale nikde som ich nevidel. Prišiel na mňa pocit takého zvláštneho strachu, vôkol seba som videl ľudí, ktorých som nepoznal a všetci boli taký zaujatý okolitým dianím, že som si pripadal ako v nejakom veľkom lese z tiel, úplne sám. Po chvíli ma však niekto chytil za rameno a keď som sa otočil stála tam mama s otcom a obidvaja sa na mňa usmievali .“Joe, zlatko, takmer sme na teba zabudli“ povedala mi vtedy mama s úsmevom...
Keď som padal na neznáme miesto, v tom gigantickom zhľuku ďalších vojakov, ktorý v ten deň vyskočili spolu so mnou, pripadal som si rovnako ako vtedy, v múzeu plnom neznámych ľudí. Akoby na mňa niekto zabudol...
Ten pocit zraniteľnosti bol neznesiteľný. Zem pod ním sa približovala rýchlo a zároveň to trvalo celú večnosť. Konečne!. Red pocítil tvrdosť nárazu, a niekoľkokrát sa prekotúľal, kým úplne dokončil pristátie.
Prikrčil sa a rýchlo si skontroloval celú výstroj. „ Kurva !“ zaklial po šepky, držiac v ruke koniec šnúry, na ktorej mal byť pripevnený vak so zbraňou a muníciou. Po vynútenom výskoku z lietadla, ktoré zasiahla strela s obranných protilietadlových diel stratil vak zo všetkým čo potrebuje vojak v tejto situácii na prežitie. To nie je dobrý začiatok Red. Všade naokolo sa ozývali občasné výstrely a výbuchy, ktoré osvetľovali tmavú oblohu. Ako správne usúdil, začínalo byť rachotenie z obranných guľometov striedmejšie a to znamenalo nastávajúci koniec výsadku. Deň „D“ sa začal. Red sa obzeral dookola a cítil ako pomaly začína naberať dych, ktorý mu od vzrušenia ostával niekde v žalúdku. Všade naokolo boli stromy, vysoká tráva a približne 200 – 250 metrov od neho bolo počuť občasný štekot guľometu. Vedel, že všade naokolo sú Nemci a že musí okamžite začať hľadať ostatných zo 101. výsadkovej divízie, aby sa k nim mohol pripojiť. Prikrčený vyrazil smerom od miesta, kde predpokladal, že majú pozíciu Nemecký vojaci. Prešiel niekoľko desiatok metrov pričom v ruke zvieral nôž, ktorý mu spolu s párom granátov pripevnených na uniforme ako jediné prostriedky ostali k obrane vlastného života po zoskoku. Bežal v miernom prikrčení uhýbajúc sa stromom a hustým porastom a snažil sa zaregistrovať hlasy a iné náznaky ostaných amerických vojakov. Niekoľko metrov napravo od neho sa niečo pohlo v hustom kroví. Zastavil a schoval sa za strom ktorý stál ako na zavolanie vedľa neho. Z krovia vybehli dvaja vojaci a Red videl ako ten prvý naťahuje ruku do krovia a pomáha z neho druhému vojakovi. V tej tme bolo veľmi slabo vidieť či sú to nemecký alebo americký vojaci a nemal najmenšiu chuť to zisťovať s nožom v ruke. Vojaci ale vykročili smerom k nemu a v tom prvý z nich potichu prehovoril. “Pôjdeme tadiaľto a dávaj dobrý pozor, budeme sa kryť navzájom“ „Jasnačka, spoľahni sa“ Mám šťastie. „Blesk!“ tlmene zakričal spoza stromu a akonáhle to urobil obidvaja vojaci stojac iba niekoľko metrov od neho dvojhlasne zachrapčali „Búrka!. Red vyšiel spoza stromu a všimol si, že jeden z vojakov stále mieri naňho zbraňou. „Nemal by si s tou zbraňou radšej mieriť na skopčákov ako na vlastných?“ Vojak okamžite zložil zbraň.“ Prepáčte pane“. Všetci traja si kľakli a Red sa dozvedel že vojaci Allen a Corion sú členmi 81. výsadkovej divízie a ich družstvo by sa malo nachádzať práve v týchto miestach. „Pane, kde máte výzbroj“ opýtal sa Allen. Red pozrel do vzrušenej tváre vzrastom útlejšieho vojaka, v ktorej sa zračilo napätie. „ Stratil som všetko pri zoskoku. Naše lietadlo bolo zasiahnuté a tak sme museli opustiť palubu o niečo skôr“ „Rozumiem pane, tu máte moju pištol, pane.“ Podávajúc Redovi Colt 917 všetci traja vstali. „Dobre, teraz pôjdeme a spolu najdeme ostatných členov vašeho družstva. Vy pôjdete napred, ja vám budem dohliadať na chrbát“ „Rozumiem pane“. Allen a Corion vykročili vpred, Red sa pohol ich smerom niekoľko sekúnd po nich.
„Nemám tušenia, kde to do čerta sme“ Nervózne povedal Corion. V Normadii kámo, kde asi? Corion sa pozrel na Allena a tlmene sa usmial.“ „Stojte!“ Obzreli sa a videli ako im Red ukazuje posunkami aby sa okamžite skryli do násypu povedľa železničnej trate, po ktorej práve kráčali. Neďaleko od nich bolo počuť kroky. Red nervózne vykukol spoza násypu a šepotom zakričal.“Blesk!“ „Búrka“ ozvalo sa spoza druhej strany koľají. Vojaci vstali a spoznali približujúcich sa mužov. „Rád ťa vidím Garnet“. zvolal radostne Corion. Spolu sním boli v trojčlennej skupine aj vojak Legget a vojak Boon. „Privítanie si necháme na neskôr chlapi“ upozornil skupinu vojakov Red. „ Pane, „ začal Legget. „ neďaleko odtiaľto sa má nachádzať menšia farma, z ktorej bolo počuť 88-mičku. Red sa pozrel na Leggeta a potom na ostatných vojakov. „ Dobre chlapci, musíme tú potvoru odstaviť a na to by nás malo byť dosť“ „Rozumiem pane“ prikývol Allen a pozrel sa na Garneta. Až teraz si všimol že ma zranenú ruku, ktorá mu celkom výdatne krváca. Garnet videl ako sa Alen pozerá na jeho ruku“ „Zachytil som sa o konár stromu, ktorý niekto postavil zrovna na miesto môjho dopadu“ Skupinka vojakov sa zasmiala. „Budem v poriadku“ ubezpečil Allena Garnet. „Ok vojaci“ zvolal Red, Legget ty nás doveď k tej farme, Allen a Corion vy choďte tesne za ním ostatný sledujte okolie.“ „Dúfam že narazíme na ďalších chlapcov z vášho družstva. Oči majte otvorené“ Áno pane“ zašepkali vojaci a dali sa do pohybu. Musím sa dostať k 101. divízii. Nemám tušenie kde som ale Legget zrejme áno. Obsadíme farmu, zrušíme tu zasranú 88-mičku a potom sa uvidí...
Nevýrazné výstrely sa zlovestne približovali až skupina vedená Leggetom dorazila niekoľko desiatok metrov od farmy. Všetci sa prikrčili pri drevenom plote za ktorým sa rozprestieralo menšie pole. Vyjavene pozerali na osvetlený stred poľa, kde spoznali trosky výsadkového lietadla, utápajúce sa v žiary pahltného ohňa. „Prejdeme cez pole, ale stranou od lietadla, aby nás nebolo vidieť.“ V tom Redovo plánovanie prerušil ďalší výstrel z dela. 88-mička aj s obsluhou sa nachádzala za horiacim vrakom lietadla. „Obídeme ich z pravej strany“ Pozrel sa na Allena. „ty a Corion pôjdete spolu. Nezabudnite, najprv granát, my sa budeme držať s ostatnými vzadu a budeme sa ich snažiť zatlačiť krycou poľbou“. „Do toho!“. Corion si prešiel rukou po hlavni pušky akoby ju chcel pohladkať, potom rázne vstal a vyrazil spolu s Alenom popri plote na pravo od obranného dela. Keď boli dosť ďaleko vstal aj Red s ostatnými vojakmi a pohli sa tým istým smerom. Opäť sa ozval výstrel. Allenovi postupne prestávali prekážať horiace trosky vo výhľade. V momente obidvaja vojaci zastavili. Corion sa obzrel späť smerom k Redovi a posunkom mu ukázal kontakt s nepriateľom. Aj Allen cez dosky plota za ktorým sa krčili jasne spoznával siluety štyroch nemeckých vojakov, korí sa nervózne pohybovali okolo obranného dela. O niekoľko sekúnd už boli všetci opäť pokope. Red uprel pohľad na nemeckých vojakov, potom si prehliadal farmu a okolie akoby niečo hľadal. Ostatný uprene pozorovali Nemcov. O chvíľu prehovoril. „ Dobre, ty, ako sa to...Garnet.. „áno pane Garnet“,...tak Garnet, ty vyraziš ku tomu povozu, my sa presunieme spoza maštaľ na druhú stranu farmy. Na rohu maštale ostane Legget, ktorému dám o chvíľu na to znamenie. On ti ho predá, a akonáhle ti ukáže pokyn, začneš na nich páliť, rozumieš?“ „ Áno pane“ Ostatný za mnou. Garnet si zhlboka vydýchol a krčiac sa pri zemi vybehol k povozu, ktorý stál niekoľko metrov od neho, blízko pri plote. Od 88-mičky ho delilo takmer 50 metrov. Red s ostatnými vojakmi pokračoval okolo farmy. Prešli okolo domu, potom už nasledovala maštaľ. Bola to pomerne dlhá budova, postavená niekoľko metrov od domu. Ozval sa ďalší výstrel, tentokrát však pocítil otrasy oveľa intenzívnejšie. Dorazili na druhý koniec maštale. Red sa opatrne naklonil, aby zistil ako blízko sú pri nepriateľovi. V tom niekto z nemcov čosi nezrozumiteľne zakričal,
načo Red okamžite stiahol hlavu za roh. Obzrel sa smerom k Leggetovy, ktorý ostal na prvom rohu maštale a videl rovnako na Reda ako aj na Garnetta schovaného za povozom. „Corion, Allen a Boon, vy na môj povel vstanete a zaútočíte na osádku dela“ Vzrušene zašeptal Red. „Áno pane“ Trasúcim sa hlasom prikývol Boon. Red sa mu pozrel priamo do očí. „To zvládneme“ Zvládneme. Musíme. Pozrel opäť na Leggeta a súčastne strhol zo svojej uniformy granát. Corion cítil ako mu spod prilby steká kvapka potu. V tom Red vstal a kývol na Leggeta. Ten sa otočil a signál zopakoval Garnetovi pri povoze. Naraz začal Garnet páliť. Sekundu po prvom výstrele Red vyskočil spoza rohu maštaľe a hodil granát priamo medzi štyroch pri sebe stojacich nemcov. Garnet pálil bez prestania. „Vpred!“ Vykríkol Red na vojakov čupiacich ešte stále zarohom. V okamihu všetci vyskočili no znova takmer zaľahli. Ozvala sa ohlušujúca rana po výbuchu granátu. „Corion!, Útok!“ Red reval na Coriona ktorý si držal prilbu a krčil sa pri zemi. Allen a Boon už pálili do oblaku dymu ktorý sa vytvoril po výbuchu. Po piatich sekundách sústavnej palby Red zakričal. „Paľbu zastaviť!“ Všetci prestali strieľať. Všetci okrem Garneta, ten ešte stále sústredene strieľal do miznúceho oblaku dymu. Leget! zastaviť paľbu! zareval Red na Legeta krčiaceho sa na rohu maštale. To už však začul aj Garnet a prestal strielať.
Sú mŕtvy. Všetci zamyslene pozerali na štyri nehybné telá ležiace pri poškodenom obrannom dele. „Všetci v poriadku?“ opýtal sa okolo stojacich vojakov Red“ Vedel, že je všetko tak ako má byť. „Jasnačka pane“ „Dobrá práca pane“ „ Dík Allen“ Red sa zohol a vzal si zbraň ležiacu priamo pred ním. „ Hneď sa cítim bezpečnejšie“. Pousmial sa . „OK chlapci dobrá práca, ideme dalej“. Corion sa ešte pozrel do tváre jednému s mŕtvych vojakov. Ostatný už kráčali smerom od farmy, ďalej do lesa, ktorý sa rozprestieral neďaleko. „Hej Cori, chceš tam ostať s nimi?“ Corion sa strhol a vykročil za ostatnými...
PRIHLÁS SA