blogy logo
login PRIHLÁS SA
BLOG patrikdee
ČLÁNKY
DISKUSIE
1
SLEDUJETE BLOG
Vitajte na mojom blogu
Patrik Dee



PIATOK
pridal Patrik Dee 23.11. 2008 o 13:34

Zvoní budík. To je ten najhorší zvuk aký kto kedy vymyslel. Kto môže byť taký zlý?!. S pocitom tej najhlbšej nenávisti trieskam po nočnom stolíku. Ticho. Všade je tma. Necítim si druhú ruku.

Mám ju vôbec?! S pocitom hrôzy sa snažím ruku zdvihnúť spod periny. Nejde. Rýchlym pohybom automaticky nachádzam vypínač a zasvecujem tlmené svetlo. Ruka je na svojom mieste, ale necítim ju. Stŕpla. Druhou rukou si ju pridŕžam a masírujem. Cítim ako sa mi do nej vracia krv, ten pocit milujem. Postupne sa ťažoba stráca, som rád - vždy to takto dopadne. Nechcel by som o ňu prísť. Čo keby spím ešte o hodinu dlhšie v tej necitlivej polohe? Neodumrie mi?? Pozerám na hodiny. 5.45. Predstavujem si čo ma čaká a v momente sa cítim akoby mi niekto umiestnil v bruchu kartáč na železo. A snažil sa mi žalúdok veľmi rýchlo vyčistiť. Je piatok. Je my naozaj zle. Stres? Nie, ale včera som to asi trochu prehnal. Pri slede myšlienok, ktoré si neviem zaradiť skláňam hlavu a ani neviem prečo, cítim sa ešte o stupeň horšie. Čo som to zas vyviedol? 5.50. Vstávam, vyzliekam pyžamo a kontrolujem či je všetko v poriadku. Pri pohľade na zjavne fušersky odvedenú prácu matky prírody obliekam niekoľko vrstvové oblečenie. Je zima a s pocitom, že toto slovo ani zďaleka neoznačuje to, čo na mňa vonku čaká, dvíham pracovný vak a opúšťam izbu. Ešte jeden pohľad. Prisahám pred pánom bohom, keď sa vrátim pôjdem spať. Schádzam dolu. Matka na mňa sype každodennú spŕšku výčitiek a otázok na ktoré si vzápätí sama odpovedá. Otec do seba tlačí prvé kúsky potravy a mne sa pri pohľade naňho dvíha žalúdok. Vojdem do kúpeľne a púšťam vodu. Studená! Ľadová!. Ale čo čakám. Akýsi chlapík v rádiu predpokladá, že sa teplota vzduchu ustáli na -12 stupňov. Skvelé. Zatváram kohútik a pozerám na svoj obraz v zrkadle. To nemôžem byť ja. Ach, tá príroda. Matka štartuje druhú časť svojho ranného preslovu. Niekedy mám pocit, že ešte spí a to čo vraví ani nevníma. Otec je v predsieni a obúva si zimné topánky. Určite mu to nepomôže. Mám rovnaké a tiež si ich obujem. Ja však viem, že je jedno čo si v takejto zime obujem. Neviem, ale som akýsi nervózny. Na spustenie hádky stačí, aby som nesiahol po zimných topánkach a obul si botasky. Je to úchylné, ale stačilo by to na pár minútové meškanie do práce. 6.10. Vychádzam von a prvým nádychom zisťujem že život vôbec nie je spravodlivý.

Štartujem auto. Ani si teraz nedokážem uvedomiť, že to auto je moje. V mojom aute predsa nemôže byť taká zima. Naťahujem si kožené rukavice, no aj tie sú a nie sú moje. Čo je vlastne moje? Auto sa pomaly zohrieva. Vzduch z ventilátora začína jemne hriať a zisťuje to aj námraza na prednom skle. Stále mi nie je dobre. Cítim alkohol. Nie. Už predsa nepijem. Včera to bolo posledný krát. Nestojím o takéto stavy. V hlave my však niekto premieta film. Na každom zábere som ja. Aké presvedčujúce. Už nepijem. Už nepijem. Už nepijem. Dosť!. Vraciam sa späť. Zaraďujem jednotku a snažím sa cez polozamrznuté sklo sledovať cestu. Je to ťažké, celkom tesne míňam smetiak stojaci na kraji cesty. Nič nevidím. Prichádzam k železničnému priecestiu. Prečo mi to robia?! Priam beštiálnym spôsobom trieskam po volante auta, v ktorom sedím, ktoré riadim a predsa nie je moje. Vlak sa približuje veľmi pomaly. 6.17. Keby mám čas, tak ho vykoľajím. Ale ja čas nemám a tak len sedím a tupo civím pred seba. Sklo sa nadobro stalo priehľadným. Je my na vracanie. Autom sa rozlieha sedem panákov griotky a niekoľko pív. Keby mám čas asi by som vracal. Ale ja našťastie čas nemám. Rampy sa konečne dvíhajú. Som vytočený a naviac mám v žalúdku uragán. Viem, že idem neskoro do práce. V duchu sa presviedčam že ten posledný pohárik bol posledný. Potichu nadávam. Zisťujem, že moja slovná zásoba nadávok je bohatá ako perzský šejk. Spájam si nadávky do ešte nespojených kombinácií. Pomáha to. Jemne sa pousmejem. Zrazu zo mňa vytryskne neovládateľný gejzír smiechu. Tak to bolo dosť neslušné slovo. Parkujem pred firmou. Pozriem do spätného zrkadla a vidím ako sa my lesknú oči. Trocha sa mi uľavilo. Darmo,- smiech lieči. Aspoň to vravia v televízii. Zatváram auto a vchádzam do kancelárie. Moji nadriadený už čakajú. Dobrý deň. Odpoveď nečakám, pokladám pracovný vak do kúta, beriem papiere a vchádzam do miestnosti v ktorej sa rozhodne čo budeme všetci robiť. Žalúdok je pokojnejší. Nie je to prvý krát, kedy ma podržal. Mám úprimne rád svoj žalúdok. Sadám si za stôl a počúvam. Je dobré počúvať. Hlavne ak človek nevie, čo má povedať. 

 

 

14.10.- sedím za pracovným stolom a neprítomne sledujem chladničku stojacu predo mnou. Pradie. A pradie už od rána, ale všimol som si to až teraz.  Za chladničkou niečo vŕzga, určite myš. Vstávam. Pomaly. Aby som ju nevyplašil. Všade naokolo je až podozrivé ticho. Pozerám na hodiny. 14.15.- Kašlem na myš, beriem pracovný vak a otváram dvere. Chystám sa utiecť pred pracovnými povinnosťami, teda, aspoň tak to vravieva otec. Ja si odchod z práce načas vysvetľujem ako normálnu vec, ktorú vykonávajú snáď všetci normálny zamestnanci. Bože! Veď by som zabudol. Normálny zamestnanci. Čo už. Napriek výčitkám svedomia zatváram dvere zvonku. Si nezodpovedný!. Nemáš zmysel pre povinnosť!. Obzerám sa, normálny zamestnanci prechádzajú okolo mňa. Idú domov. Bez výčitiek svedomia. Usmievajú sa na mňa. Majú ma radi? Som naivný a usmievam sa tiež. Myslím si že áno. Na parkovisku stojí poslušne auto. Pôjdem na ňom domov. Nie je však moje. Stále nad tým premýšľam, poznám ten pocit keď niečo patrí mne. Nastupujem do auta, púšťam motor a čakám, kým sa auto rozmrazí. Je – 12. Chlapík v rádiu vravel pravdu. Obzerám sa naokolo. Všade sú ľudia. Niektorí sa ponáhľajú domov, iný stojac na mieste a držiac obe ruky pri tvári zapaľujú cigaretu. Sledujem ako pán vedľa môjho nevlastného auta práv jednu zapaľuje. Obloha je jasná, a dá sa povedať, že je slnečno. Celkom jasne vidím ten krásny rituál. Cigaretu vkladá do úst, z ktorých mu stúpa falošný dym. Zatiaľ. Ruky má od mrazu stuhnuté, nemotorne otáča kolečkom na zapaľovači. Je naozaj veľká zima, je ťažké prinútiť zapaľovač poskytnúť jeho službu. Podarilo sa. Pomaly prikladá malý tancujúci plamienok k cigarete. Už iba kúsok. Ešte jeden falošný výdych spôsobený teplotou vzduchu a... slastný nádych. Výdych. Nádych. Pán už nestojí vedľa auta, no ja zasnívane hľadím do oblaku nikotínu, ktorý sa očividne nevie rozhodnúť, akým smerom letieť. Cítim teplo. Strhnem sa, otočím kľúčikom a zaraďujem spiatočku. Je nádherne. Nevýrazné slnečné lúče zalievajú pole okolo ktorého prechádzam. Spomaľujem. Predbieham pána s cigaretou. Ten pohľad je za všetky prachy. Slnečné lúče sa odrážajú od zamrznutej bielej pôdy. Piatok. Ten pocit nepríde vždy. Minulý piatok tiež neprišiel a už som sa bál, že sa niekde stratil. Nestratil. Teraz je tu a ja ho cítim. Usmievam sa. Pár metrov pred železničným priecestím niekto opäť naschvál zatvára závory. Je mi to jedno. Mám čas a na tom sa nič nezmení.

 

-          -          -

 

17.45. Otváram oči. To už je toľko hodín?  Svieti iba matné svetlo na nočnom stolíku. Je pustená telka. Postava na obrazovke niečo chvatne vysvetľuje akémusi počernejšiemu chlapcovi. Optimizmus je preč. Vždy keď sa poobede zobudím strácam chuť vykonať akýkoľvek pohyb. S plným žalúdkom sa nemá spať. To mi vravieva matka. Tie  slová mám v mieste, ktorým o chvíľu opustí jej vynikajúci obed moje telo. Vstávam. Vonku je už tma – stojím pri okne. Pri pohľade na vysvietené mesto začínam ožívať. 

17.55. Rukou si pretieram oči. Je čas. Mením oblečenie. Štýl? Zarastený obyvateľ tej najväčšej diery aká sa v našom meste nachádza. Poznávacie znamenie? Nevyrovnaný zo životom, nevyrovnaná chôdza, zapálená cigareta, sklenné oči. Dôvod? Ten neviem. Tak a hotovo. Môžem ísť. Od vzrušenia mi tlčie srdce, ešte pozdrav rodičom, ktorí v hlbokej nevedomosti sledujú akýsi suchý program. 18.15. Zatváram dvere. Prituhlo. Kráčam po ulici, a vydychujem zmrznutý vzduch. Hlavou my víria myšlienky, mám obrovskú chuť. Tá chuť je doslova inšpirujúca. Potmehúdsky sa usmievam nad myšlienkami, ktoré vytvára moja chorá predstavivosť. Kráčam rýchlo. Som ďaleko od domu, siaham rukou do bočného vrecka kabátu. Sú tam. Vyťahujem dokrčenú krabičku od cigariet. Trasúc sa odklopím vrchný uzáver na krabičke. Zastavujem. Milujem ten pocit. Frajersky vkladám cigaretu do úst. Frajersky škrtnem zapaľovačom. Frajersky - no pred kým? Pred sebou samým. Rád si navrávam že som tvrdý ulízaný chlapík z akčných filmov. Tá chuť a tie pohyby sú stvorené pre pocit istoty a sebavedomia. Cítim ako sa my prvým nádychom prebúdza celé telo k životu. Na chvíľu zapochybujem, či nežijem práve pre takéto okamihy. Znova však oklamem ten zbytok zdravého myslenia, ktorý vo mne ešte stále zostal...

Akýsi párik stojí na chodníku. Držia sa okolo pásu a vyzerajú akoby takto objatý zaspali po stojačky.

Cestou do baru stretnem ešte niekoľko takýchto dvojíc, nie vždy opačného pohlavia. Neriešim to. Som veľký sebec na to aby som sa s niekým delil o svoje pocity. Tie predsa patria mne, a to sa nikdy nezmení. Vždy budú iba moje, a hľadiac do očí oproti idúcemu drobnému dievčaťu prezrádzam pohľadom svoje myšlienky. Odľahlo my. Žiadny kontakt. Som rád že myseľ človeka nemožno čítať.

18,35. Miesto realizácie mojej potreby – inými slovami nočný bar. Inak? Druhý domov. Nie! Ale cítim sa tu príjemne. Sympatické dievča, ktoré my splní takmer každé želanie stojí za pultom. Odkladám kabát, sadám si na obvyklé miesto a vyťahujem ďalšiu cigaretu. S rovnakým pôžitkom ako pred pár minútami začínam ukracovať z jej krátkeho života. Mysliac si, že je to jediné ukončovanie života v tejto zadymenej miestnosti  slastne vychutnávam „život“. Dievča za pultom príťažlivým a nesmierne ladným krokom plní moje prvé želanie. Dvojitý citrus a jedno pivo. Platím hneď. Suma? Nezaujíma ma. Pre boha, nebudem sa predsa pozerať koľko stojí moja chuť do života. To by som určite zošalel. Slečna mi podáva krásny široký pohárik. Naše pohľady sa stretnú, takmer vždy je to bez akéhokoľvek citu. Jej úsmev však len potvrdzuje výnimočnosť dnešného dňa. Pýtam sa sám seba, čím to je. Ešte jedno potiahnutie s cigarety, dvíham pohárik. Je nádherný. Jemne ním pootočím. Kocka ľadu sa veľmi pomaly oddáva kvalitnému nápoju. Ešte posledný výdych modrého dymu, posledné pohladenie... Kto dokáže vytvárať takéto klamstvá? Je to dokonalá pasca. Cítim príjemné teplo v žalúdku. Zapaľujem ďalšiu cigaretu. 7.45. Predstavujem si to už dobrých 10 minút. Určite by plakala od vzrušenia. Jej tvár je krásna, je sexi. Bono a jeho skupina iba potvrdzujú silu takýchto chvíľ. S tebou alebo bez teba. Jeho hlas absolútne oddelil moju myseľ od diania naokolo. Dvíham opäť pohárik. Keby som sa jej mohol dotknúť. Pozerám na ňu. Číta. Nevidí ako ju milujem. Prečo ľudia nemôžu čítať myšlienky? S tebou alebo bez teba. Už štyri krát sa dnes večer na mňa usmiala. Štyrikrát som je to očami povedal. Začínam mať pocit výhercu. Koľko som vyhral? Je to dokonalá lož. Peňaženka je takmer prázdna. Mám však pocit akoby som lietal. V hlave mám iný svet. Svet ktorý nepozná žiadne problémy. Prečo? To je jednoduché. Problémy neexistujú. Ďalší pohárik. Som kľudný ako malé dieťa, ktoré ešte nič netuší. Úprimne a čisto pozerá na svet okolo seba. Je spokojné. Je mi krásne. Som ako to malé dieťa. Ešte jeden pohárik. Vstávam. Všetko je také vzrušujúce a všetci naokolo sú taký nádherný. Život je krásny. Snažím sa dostať ku dverám. Niekto sa ku mne približuje. Je to dobrý človek. Všetci sú dobrý. Čo sa stalo? Vidím štyri žiarivo ligotavé lampičky. Sú to hviezdy? Musia to byť hviezdy. Je mi pohodlne. Vždy keď ležím tak som uvolnený. Aj teraz som uvolnený. Necítim zlosť. To sa stáva, nejeden človek občas stratí pôdu pod nohami. Padať do prázdna je veľmi príjemné.  Nedýcham. Ona sa ma dotkla. Cítim jej dych. Niečo my hovorí. Je krásna. Nemyslím však, že to vie. Vie ako som ju miloval? Pomáha my postaviť sa na nohy. Niekto ma ťahá za ruku a celkom hlasno sa my snaží niečo povedať. Otáčam sa za svojou kráskou. Kde je? Pozerám, ako sa zatvárajú dvere. Je zrejme veľa hodín. Pozerám okolo seba ale nikoho nevidím. Šmátram po vreckách. 12.45. Podlamujú sa mi nohy. Vonku je príjemne, zapaľujem si cigaretu. Chvíľu rozmýšľam, čo ďalej. Pomaly kráčam domov. Je sobota.

Po ceste vyfajčím ešte dve cigarety. Rozmýšľam čo budem dnes robiť.. Je mi to jedno. Viem čo budem robiť – robím to tak už veľmi dlho.          

 



Prístupov 1905
Kvalita článku
(70%) hlasov 3

PRÍSPEVKY
SLEDUJETE
Prosím prihláste sa pre možnosť pridania komentáru.
Prihláste sa, alebo použite facebook login facebook login
ĎALŠIE ČLÁNKY V BLOGU
DEEAR 6 - Wasteland 2 obsah
[ 29.11.2014] (príspevkov 1)
Ako si LAKER FAKER nakakal do úst.
[ 30.3.2013] (príspevkov 1)
Patrik Dee - videoprezentácia mojich naj...
[ 8.9.2012] (príspevkov 16)
Prípad 01
[ 26.6.2012] (príspevkov 2)
Záhada Komunity a srdcervúci koniec Patr...
[ 9.8.2011] (príspevkov 69)
Nakreslil som Dee
[ 4.12.2010] (príspevkov 17)
DEEAR 5
[ 15.8.2010] (príspevkov 20)
RED DEAD REDEMPTION - Prichádza kráľ
[ 30.5.2010] (príspevkov 6)
DEEÁR - 4
[ 3.1.2010] (príspevkov 4)
DEEÁR - 3
[ 18.11.2009] (príspevkov 58)